Listy Emilovi III.

Milý Emil, nevieš si predstaviť, čo sa teraz deje u nás v starobinci. Povedali nám, že si máme zvoliť samosprávu, pretože my vraj najlepšie vieme, čo potrebujeme a čo nám chýba. Nuž, trochu sme sa s Hrdličkom zasmiali, pretože to, čo nám chýba, nám už sotva niekto poskytne a to, čo potrebujeme, je už dávno za nami. S Hrdličkom sme sa zhodli, že by sme potrebovali byť o takých dvadsaťpäť rokov mladší. Nie o viac, načo, dvadsaťpäť rokov stačí, to by bol práve ten najlepší vek, Hrdlička akurát dodal, že by to bral, ale bez komunistov. Na komunistov sa po osemdesiatom deviatom dosť nadávalo, niekedy aj prehnane, ale Hrdličkovi naozaj ublížili, desať rokov sedel za to, že chcel ilegálne prejsť do Rakúska, lebo tam mal sesternicu, tiež sa volala Hrdličková, teda po rakúsky Hrdlicka, bez mäkčeňa. Hrdlička mal smolu, on bol vždy trochu škodoradostný, rád sa zabáva na cudzí účet a vždy sa potom tak idiotsky smeje, ako keby lapal po dychu, takže to vyzerá, akoby sa dusil. A keď chcel zdrhnúť cez ten pečniansky les pri Petržalke, zrazu uvidel, ako oproti nemu kráčajú dvaja pohraničníci bez psa, ale s automatmi, schoval sa do kríkov, oni okolo neho prešli a nič si nevšimli a keď boli vzdialení asi na dvadsať krokov, Hrdlička to nevydržal a začal sa tak debilne smiať, ako to mal vo zvyku. Po desiatich rokoch ho pustili na amnestiu, takže pekné spomienky na bývalý režim nemá. Potom ho zase zavreli, ale už len na dva roky, lebo sa vraj v kaviarni schádzal s kamarátmi a zostavovali tam nekomunistickú vládu. No, keď zato vyfasoval len dva roky, tak ten režim zase veľmi neohrozovali. V kaviarni sa seriózny prevrat pripravovať nedá, v kaviarni sa dá len tárať dve na tri, na druhej strane, keď uvážime, že išlo iba o táranie, tak tie dva roky sú za táranie dosť. Pre mňa je dôležité, že Hrdlička nezatrpkol a je s ním stále sranda. Pokiaľ ide o to, keď som bol na vojne, tiež sme takto srandovali, zostavili sme vládu a mali sme aj zasadnutia, bol tam s nami jeden Romovec a ten bol v tej vláde za komunistickú stranu a my, demokrati, sme sa s ním stále hádali a vždy sme ho prehlasovali. Potom to skončilo, lebo Romovec povedal, že ak nám na to prídu, pôjdeme všetci pred vojenský súd a to je koniec. Vidíš, momentálne som zabudol, o čom som ti začal písať, aha, samospráva. Na tej schôdzi, kde sa samospráva ustanovovala, sa prihlásil Hrdlička a opýtal sa, či rozhodnutia samosprávy bude akceptovať vedenie starobinca. Nastalo ticho a po chvíli povedal riaditeľ: „Od prípadu k prípadu.“ A Hrdlička povedal, že to mu stačí a odišiel. Potom sme volili vedenie samosprávy a vtedy stal akýsi Čambal, ktovie čím bol predtým, a povedal, že môžeme voliť členov výboru, ale že predsedom bude on, lebo má veľké skúsenosti, vraj bol celý život predseda, len raz bol podpredseda. Tak sme ho zvolili. Hrdlička by iste bol proti. Ale dá sato pochopiť, vytrpel si svoje. Emil, v mene samosprávy ťa zdravím.