Platonické vrásky
Keď čítate verše Janka Martona zo zbierky Platonické vrásky, cítite známy, mrazivý chlad, z ktorého sa však rodí najúprimnejšia ľudská neha. Marton nás vo svojej tvorbe opäť berie do svojho „piateho ročného obdobia“ – do sveta, kde sa tmy lámu v prázdnych decibeloch ľadu a kde srdce, často bez hlavy a bez strán, leží obnažené priamo na míne. Jeho poézia je plná surových kontrastov, kedy vedľa seba stoja mramorové ticho horských masívov, hrdzavé potrubia každodennej samoty a nadčasový vesmír spaľujúcej páľavy. Autor sa tu s odzbrojujúcou úprimnosťou vyznáva zo svojich strachov, z hľadania milovanej bytosti pomedzi riadky a zo spomienok na otca, ktorému posiela neviditeľné listy do ticha, kde únava ubíja krásy sveta. Ján Marton sa vo svojich básňach odpája od povrchného hluku modernej doby, odmieta jej umelé definície a ako starý pes radšej drieme na kuse vlastnej zeme, kde lyrizovaný pokrm zostáva jedinou cestou, ako prežiť a ostať človekom. Žena je v jeho svete lúkou, on sám je lesom, a hoci ich delia paralelne preťaté brehy zamrznutých riek, cez vymyslené mosty a sny zabúdania splývajú v jedno mocné vlnožitie. Nebojí sa použiť drsný výraz ani metaforu, keď anjeli prdia do mračien, pretože vie, že v oku tornáda tejto doby musíme nehu položiť na oltár a zobudiť ľudskejšiu tvár. Táto kniha nie je lacným second handom, ale nefalšovaným kompasom vyšších sfér pre všetkých, ktorí sa občas cítia stratení a sami. Marton ticho stojí pod oknom našej prázdnoty, poriada posledný výlet na vymyslenú planétu a do prasknutých múrov sveta vpisuje svoj testament zmierenia. Ak hľadáte domov, ktorý vaša duša tak dlho hľadala, otvorte tieto stránky. Schovajte sa pod jeho slová, pripite si z jeho deravej fľaše snov a precíťte život, ktorý je tu prežitý živý na doraz. Pavel „Hirax“ Baričák – spisovateľ a hudobník Ukážky zo zbierky Platonické vrásky: V prázdnych decibeloch ľadu Moje tmy sa lámu v prázdnych decibeloch ľadu a starec tam hlboko dnu kýva do môjho zrkadla. Pýta sa ma na moje piate ročné obdobie. Na sny, vrásky, tmy, triašku a boľavý chrbát. Neviem mu odpovedať. V mojich prázdnych decibeloch ľadu nie je priestor na hlas. Na pýchu a klam. Na smrad z ľudí. Na anjelov. Na realitu a lepšieho človeka. Nie je tam priestor na raj. Mám tam len čudnú predstavu. Predstavu o tom, čo všetko by som chcel povedať. Samému sebe a potom presne to isté tebe. Ale ty tu nie si. A dokonca ani ja. Je tu len priestor, čo sa delí na ročné obdobia. Stále dookola len to piate. Je už pár životov neskoro a dýcham na svedomie ako na sklo. Prstom kreslím srdce. Dnu tvoje meno a premýšľam, čo sa stalo so svetom? Kam sa podel? Umelé definície a umelá veda. Veľa prázdnoty a žiadne prepáč. Vzduch berúca dynamika a ty celkom, ale celkom preč. Taký je môj svet, kde chleba niet, lež lyrizovaný pokrm ostať človekom je mi blízky. No moje tmy sa lámu v tichu. Nie. Nie som sýty. Nestretávam už ľudí a chlieb akosi stvrdol. Hlad láme kosti môjho starca a ty si mnou: Prepáč mi, šepkám. Zverujem sa už len otcovi. Tak ako včera, tak aj dnes. V prázdnych decibeloch hlasu viac niet. Ach, veruže niet. Ostala len predstava. Moje najväčšie bohatstvo. Predstava o tom, koľko trvá naše piate ročné obdobie: Von sa prebíja fialové slnko a nikto sa ma nepýta, ako sa mám.
Keď čítate verše Janka Martona zo zbierky Platonické vrásky, cítite známy, mrazivý chlad, z ktorého sa však rodí najúprimnejšia ľudská neha. Marton nás vo svojej tvorbe opäť berie do svojho „piateho ročného obdobia“ – do sveta, kde sa tmy lámu v prázdnych decibeloch ľadu a kde srdce, často bez hlavy a bez strán, leží obnažené priamo na míne. Jeho poézia je plná surových kontrastov, kedy vedľa seba stoja mramorové ticho horských masívov, hrdzavé potrubia každodennej samoty a nadčasový vesmír spaľujúcej páľavy. Autor sa tu s odzbrojujúcou úprimnosťou vyznáva zo svojich strachov, z hľadania milovanej bytosti pomedzi riadky a zo spomienok na otca, ktorému posiela neviditeľné listy do ticha, kde únava ubíja krásy sveta. Ján Marton sa vo svojich básňach odpája od povrchného hluku modernej doby, odmieta jej umelé definície a ako starý pes radšej drieme na kuse vlastnej zeme, kde lyrizovaný pokrm zostáva jedinou cestou, ako prežiť a ostať človekom. Žena je v jeho svete lúkou, on sám je lesom, a hoci ich delia paralelne preťaté brehy zamrznutých riek, cez vymyslené mosty a sny zabúdania splývajú v jedno mocné vlnožitie. Nebojí sa použiť drsný výraz ani metaforu, keď anjeli prdia do mračien, pretože vie, že v oku tornáda tejto doby musíme nehu položiť na oltár a zobudiť ľudskejšiu tvár. Táto kniha nie je lacným second handom, ale nefalšovaným kompasom vyšších sfér pre všetkých, ktorí sa občas cítia stratení a sami. Marton ticho stojí pod oknom našej prázdnoty, poriada posledný výlet na vymyslenú planétu a do prasknutých múrov sveta vpisuje svoj testament zmierenia. Ak hľadáte domov, ktorý vaša duša tak dlho hľadala, otvorte tieto stránky. Schovajte sa pod jeho slová, pripite si z jeho deravej fľaše snov a precíťte život, ktorý je tu prežitý živý na doraz. Pavel „Hirax“ Baričák – spisovateľ a hudobník Ukážky zo zbierky Platonické vrásky: V prázdnych decibeloch ľadu Moje tmy sa lámu v prázdnych decibeloch ľadu a starec tam hlboko dnu kýva do môjho zrkadla. Pýta sa ma na moje piate ročné obdobie. Na sny, vrásky, tmy, triašku a boľavý chrbát. Neviem mu odpovedať. V mojich prázdnych decibeloch ľadu nie je priestor na hlas. Na pýchu a klam. Na smrad z ľudí. Na anjelov. Na realitu a lepšieho človeka. Nie je tam priestor na raj. Mám tam len čudnú predstavu. Predstavu o tom, čo všetko by som chcel povedať. Samému sebe a potom presne to isté tebe. Ale ty tu nie si. A dokonca ani ja. Je tu len priestor, čo sa delí na ročné obdobia. Stále dookola len to piate. Je už pár životov neskoro a dýcham na svedomie ako na sklo. Prstom kreslím srdce. Dnu tvoje meno a premýšľam, čo sa stalo so svetom? Kam sa podel? Umelé definície a umelá veda. Veľa prázdnoty a žiadne prepáč. Vzduch berúca dynamika a ty celkom, ale celkom preč. Taký je môj svet, kde chleba niet, lež lyrizovaný pokrm ostať človekom je mi blízky. No moje tmy sa lámu v tichu. Nie. Nie som sýty. Nestretávam už ľudí a chlieb akosi stvrdol. Hlad láme kosti môjho starca a ty si mnou: Prepáč mi, šepkám. Zverujem sa už len otcovi. Tak ako včera, tak aj dnes. V prázdnych decibeloch hlasu viac niet. Ach, veruže niet. Ostala len predstava. Moje najväčšie bohatstvo. Predstava o tom, koľko trvá naše piate ročné obdobie: Von sa prebíja fialové slnko a nikto sa ma nepýta, ako sa mám.
| Jazyk | slovenský |
| Vydavateľ | HLADOHLAS GROUP, s.r.o. |
| Rok vydania | 2026 |
| Počet strán | 72 |
| Typ viazania | Knihy viazané |
| EAN | 9788082160607 |
| Dodacia doba | nedostupné |









