Neviditeľná Megi - a jej (pred)posledný rok na základke

Mám štrnásť. Príšerný vek a príšerné meno – že Magdaléna. Keby ma aspoň volali Megi, ale nikto mi tak nehovorí, lebo tak vôbec nevyzerám. Mám vyrážky, hlavne na čele, preto nosím hustú ofinu. Ľudia si myslia, že som horenos, no ja som len krátkozraká. Okuliare si však nedám ani za nič, lebo v nich vyzerám ako babka Helena. Všetci si myslia, že som šprt, ktorý nikam nechodí, len stále niečo kreslí. Skicujem kníšuce sa stromy, trúbiace autá, pouličné lampy, vysvietený obchoďák, holuby pod lavičkou... A jeho... JEHO, JEHO A ZNOVU JEHO. Zošit mám plný čmáraníc. Presne tak tomu vravia u nás doma. A najmä mama. KEBY LEN VEDELA... KEBY LEN VEDELI AJ VŠETCI OSTATNÍ... ... aká ja som zamilovaná.