Posledné príbehy

Tri ženy. Tri životy. Tri posledné príbehy. Cesty starej mamy, dcéry a vnučky sa rozišli už pred rokmi. Paraskewia, Ida a Maja žijú každá vo svojom svete, spája ich len krehké puto rodiny a neúprosná skúsenosť, ktorá napokon čaká každého z nás. Keď sa ocitnú tvárou v tvár smrti, či už vlastnej alebo blízkych, každá z nich hľadá vlastný spôsob, ako sa vyrovnať so stratou, samotou a plynutím času. Románom Posledné príbehy spísala Olga Tokarczuk citlivú kroniku troch ženských osudov, v ktorej sa osobné spomienky prelínajú s úvahami o pominuteľnosti, rodinných väzbách a tajomstve ľudskej existencie. Tri samostatné príbehy sa postupne spájajú do hlboko dojímavej mozaiky o tom, čo zostáva, keď sa život blíži ku koncu, a o tom, že aj mlčanie medzi generáciami môže rozprávať svoj vlastný príbeh. Kniha patrí k najintímnejším a emocionálne najsilnejším dielam nositeľky Nobelovej ceny za literatúru. Úryvok On umrel a ja som išla spať, lebo som vedela, že sa nedá už nič urobiť, ani ho oživiť, ani sama zomrieť. A sen dokáže stavať príjemné hranice medzi udalosťami. Nič sa nemôže začať ani skončiť naozaj, kým bodku za dňom neurobí sen. Takže kým som si v nedeľu ľahla spať, bolo to tak, ako keby Petro celkom neumrel, aj keď som videla, že nedýcha. Vedela som – umrel, aj keď nie preto, že prestal dýchať, nie preto, že jeho pokožka stuhla, nie podľa dravého výrazu, aký sa zrazu vkradol do jeho čŕt. Vyzeral, akoby bol nahnevaný, akoby ho nahnevala vlastná smrť. Keď som rozprávala, odpovedala mi ozvena. No vtedy sa táto smrť ešte nerátala, ešte sa celkom neusadila v našom dome. Dala sa ignorovať. Vyzliekla som sa ako obvykle a ľahla som si k nemu. Ležali sme naznak vedľa seba. „Nemôžem zaspať,“ povedala som. Neozval sa. Nebolo to čudné, lebo dokázal nereagovať aj celé dni.