Melón sa vždy smeje

Niektoré knihy rastú postupne ako stromy, postupne sa im rozrastajú koruny, plné vzduchu, poletujúcich vtákov, plné ovocia. Príbehy spisovateľa Adama a jeho ženy, lekárky Škorice, sú práve z takýchto prírodných materiálov: každá haluz, každý konárik je ich ďalším a ďalším pokračovaním, vyrastajúcim z toho istého kmeňa. Ich rozprávačom môže byť napríklad vietor, ktorý to lístie, aj po opadaní, znovu a znovu pozošíva, vytvorí v nich nové vlny. Ich putovanie, vychádzajúce z omamného tepla objatí, tíchne presne na tom brehu, kde sa smejú dva dozreté melóny. "Hoci jednotlivé texty v knihe vznikali v priebehu štyroch desaťročí, ide o svojský, dušekovský, z malých viet a presných pozorovaní vystavaný román." Prečítajte si celú recenziu na stránke magazínu .týždeň.