Cestopisná a memoárová literatúra

Prvé – ešte ojedinelé – pokusy o cestopisnú prózu možno u nás zaznamenať v 16. storočí. Pozornosť si zaslúži najmä po nemecky písaný cestovný denník humanisticky vzdelaného úradníka u Fuggerovcov Jána Dernschwama. Presne dodržiavanej schéme každodenných zápiskov zodpovedá autorov deskriptívny štýl opisu reálií, zaznamenávaných počas cesty do Konštantínopolu a Malej Ázie, ktorú absolvoval ako člen sprievodu cisárskeho diplomatického posolstva k tureckému sultánovi. Zhruba od druhej polovice 17. storočia dochádza v domácom protestantskom prostredí pod tlakom dobových okolností k intenzívnemu rozvoju literárnych foriem dokumentárnych žánrov (denníka, cestovného denníka, autobiografie, biografie, memoárov). Náboženské represálie, stavovské povstania a osmanské výpady na neokupované územie dnešného Slovenska, vykonštruované procesy s protestantskou inteligenciou i ďalšie dramatické udalosti rozväzujú jazyk spisovateľom prinajmenšom troch generácií. Vo výbere sú spomedzi nich zastúpení Joachim Kalinka, Štefan Pilárik st., Šebastián Fabricius, Juraj Láni, Tobiáš Masník, Ján Simonides, Daniel Krman ml. a Matej Bahil. Zámerom tvorcov barokovej memoárovej a cestopisnej literatúry je predovšetkým „pravdivé a hodnoverné“ svedectvo o dobovej realite a o svojich – pre vernosť vlastnému presvedčeniu často dramatických – osudoch. Diapazón ich literárnych postupov siaha od uplatňovania kompozičných a štylistických pravidiel náboženských rétorických žánrov cez viac či menej suverénne zvládnutú dokumentárnu vecnosť až po invenčné rozvíjanie prvkov epického rozprávačstva. Pravda, v dôsledku existenčných okolností (exil) i osobitostí súvekej literárnej praxe ide takmer v celom rozsahu o literárne výpovede v latinskom a v nemeckom jazyku. V podmienkach slovenského literárno-vývinového procesu však predstavujú významný precedens prinajmenšom z hľadiska formovania žánru autobiografie a cestopisu. Väčšina textov našej memoárovej a cestopisnej literatúry obdobia raného novoveku bola (najmä zásluhou J. Minárika) čitateľsky sprístupnená v päťdesiatych až osemdesiatych rokoch minulého storočia. Dnes je až na zriedkavé výnimky len ťažko dostupná. Antológia Eriky Brtáňovej a Timotey Vráblovej je preto aktuálnym a potrebným edičným podujatím.