Keď sa hore zazelenajú brezy

... nadvihla som sukne presne ako popoludní v parku, netušíš, aký je mocný, celú ma dvíhal ako pierko, a dvíhal a spúšťal, dvíhal, spúšťal, a prirážal... a ja som si myslela, že má drievko vo vrecku, dusila Rozina smiech vo voňavých perinách, celá v Teriných čipkách, a chytila som ho, iba jemnučko, aby sa neurazil, že mu snorím po vreckách, netušila som, čo by to mohlo byť, a tak som začala hľadať obidvomi rukami, mala som ho niekde medzi spodnicami, vztýčené ku mne, tak som šla celkom jemne, aby nič nespozoroval, hore dolu, hore dolu, hore dolu... pomaly a opatrne, nech vidím, čo je to, bolo to stále tvrdšie, to veru nie je drevo, povedala som nahlas a najprv sa podívala, čo držím v ruke, a potom aj naňho, oči mal zavreté, zhlboka dýchal, ešte, povedal, ešte, ešte, a ja zase tebe..., tak som išla rukami hore dolu, silnejšie, rýchlejšie, mohol vyskočiť z kože a ja tiež...