Metro 2034, 2. vydanie

Svet je v troskách. Ľudia sa navzájom vyhubili. V mestách zničených rádioaktívnym odpadom sa nedá žiť. Za ich hranicami sa rozprestierajú vyprahnuté púšte a húštiny čudných zmenených lesov. Nikto netuší, aké tvory v nich žijú. Civilizácia zaniká. Kedysi dominantný ľudský druh upadá do zabudnutia a spomienky na jeho slávu blednú. Od týchto udalostí ubehlo necelých dvadsať rokov. Druhy, ktoré vznikli v zamorenom svete, sú oveľa lepšie prispôsobené žiareniu ako ľudia. Ostalo len málo tých, čo sa nechcú zmieriť s realitou. Bývajú v moskovskom metre, najväčšom protiatómovom kryte, aký človek vybudoval. V poslednom útočisku ľudstva, kde sa všetko podriaďuje jedinému: vôli prežiť. Obyvatelia okrajovej stanice Sevastopoľskaja sa urputne bránia proti neustávajúcim útokom mutantov z povrchu. Odolávajú vďaka podpore centrálnych staníc metra a ostrieľaným bojovníkom. Jedného dňa sa však preruší zásobovanie aj telefónne spojenie. Vyslaní prieskumníci sa nevracajú a mutanti z povrchu i temné sily z hlbín zeme stále útočia. Vetchý starec zo Sevastopoľskej a neznámy zabijak v službách stanice sa podujmú zachrániť ďalšiu obrannú baštu pred záhubou. Svoju úlohu tu zohrajú dievča zo zabudnutej staničky a prefíkaný flautista, ktorý sa pripojí k výprave po temných tuneloch. V tom čase sa trinásťročný Váňa rozhodne opustiť rodnú osadu a vydať sa na Cestu, ktorej koniec je neistý. Stretne bývalého člena posádky jadrovej ponorky Serafima Antonoviča a dozvedá sa o apokalypse, ktorá postihla svet. Spolu sa vydajú na nebezpečnú púť do Moskvy v nádeji, že práve tam sa zachovali zvyšky civilizácie. Čo ich však čaká na konci Cesty? Z ruského originálu Metro 2034 (Astreľ, Moskva 2009) preložil Filip Pacalaj.