Jazyk v humanizovanej spoločnosti

Humanizačná komunikácia je autentická sociálna interakcia, v ktorej je človek sám sebou, realizuje sa vo svojej pôvodnosti, reprodukuje svoju ľudskosť, svoj prirodzený spôsob existencie ako sociálny subjekt. Jej aktéri konajú v duchu rekonštrukčnej hermeneutiky. Ak konajú s takou rekonštrukčnou snahou spojenou s prosubjektovým prístupom ku koaktérom, ich komunikačná sebarealizácia je taká, aká je im vlastná: realizáciou svojich komunikačných možností reprodukujú svoju ľudskú autenticitu. Potrebu autenticity prežívame v komunikácii, v ktorej pociťujeme, registrujeme, že koaktér má sklon k nerešpektovaniu prosubjektového zaobchádzania s nami, čo sa prejavuje ako nadraďovanie sa, verbálne násilie, verbálna manipulácia a pod. „Za“ našimi reakciami v duchu „je to povýšenec, násilník, manipulátor a pod.“ je potreba autentickej komunikácie. Naša nevôľa, nespokojnosť, rozhorčenosť a pod. sú reakcie podložené tým, že aktéri sú často postihnutí deficitom komunikačnej autenticity. Komunikácia poznačená deficitom autenticity je sociálna interakcia, ktorá je človeku odcudzená. Príčina tejto odcudzenosti je vlastnícka žiadostivosť (moc), motivujúca proobjektové komunikačné konanie. Tento výklad pripomína rozprávanie o večnom konflikte dobra a zla, anjela a diabla našepkávača. Anjelom je sociálna hermeneutická moc, stimulujúca človeka k tomu, aby v komunikácii vystupoval ako rekonštrukčný hermeneutik, orientujúci sa v nej podľa humanizačnej hodnoty, diabolským našepkávačom je vlastnícka žiadostivosť, nabádajúca človeka k tomu, aby v komunikácii zaujal pozíciu utilitárneho hermeneutika, vyznávajúceho utilitárnu hodnotu. Ako sa môžeme vyrovnať s týmto konfliktom?