Ako kameň v prúde

V izbe plnej prítmia a spomienok sa žena opiera o palicu a dotýka sa sôch. Každá z nich nesie v sebe čosi z muža, ktorého milovala. Horal celý život rozorvaný medzi tichom hôr a hlukom sveta, medzi samotou a túžbou byť vypočutý jej zanechal svoje videnie sveta vyrezané do dreva. Z každej z nich vystupuje jeho vzdor i túžba vytrhnúť sa tieňom minulosti. Jeho hlas je zároveň výkrikom a modlitbou. Z románu Maura Coronu, ktorý nás naučil načúvať horám, sa vynára nová, nezvyčajne krehká, no o to mocnejšia línia – hlas bolesti a lásky premenený na tvar. Mauro Corona (1950) je taliansky spisovateľ, sochár a horolezec, ktorý celý svoj život prepojil s horami a drevom. Detstvo prežil v Erte, dedine pod priehradou Vajont v severotalianskych Dolomitoch – krajine divokej krásy, ale aj tragédie. Katastrofa z roku 1963, keď sa voda z priehrady vyliala a zabila tisíce ľudí, poznačila jeho detstvo a stala sa jednou z tém, ku ktorým sa opakovane vracia. Corona je výnimočná postava súčasnej talianskej literatúry – svojím rustikálnym prejavom, nezameniteľným hlasom a citom pre prírodu, ktorú nepovažuje za kulisu, ale za živého partnera v ľudskom príbehu. Jeho prózy čerpajú z ústnej tradície a spomienok na chudobné, ale zmyslami nasýtené detstvo. Do literatúry vstúpil neskoro, no s veľkým ohlasom – zemitým štýlom, ktorý kombinuje poetickosť s drsnou pravdivosťou. Je talianskym priekopníkom nature writing – literárneho žánru, ktorá stiera hranicu medzi človekom a prírodou.